AMY WINEHOUSE FEAT. DANTE ALIGHIERI (ALEBO NA MARGO STEREOTYPU TRPIACEHO UMELCA)

Martin Boszorád

Kalambúrický tag „bra[q]“ – fúziu braku a Braqua – z nadpisu radno vnímať ako referenciu nielen k tomu, o čom pod touto značkou mienim písať, ale v podstate aj k tomu, z akých pozícií to mienim robiť. Tešiteľsky (odkaz na názov knihy Umberta Eca) mienim písať o popkultúre, ktorá nemá automaticky status nízkeho vo vzťahu k vysokému, ale sama má svoje vlastné vysoké a nízke, pričom zahŕňa nielen diela an sich, ale aj s nimi spojenú recepčnú skúsenosť a životnú prax (odkaz na práce Juraja Malíčka), a mienim to tak robiť preto, že v spojitosti s ňou či prostredníctvom nej rozpoznávam krásu a umenie života (odkaz na podtitul knihy Richarda Shustermana).

Pred časom – v rámci rešerší k prípadovej štúdii o reprezentácii typizovanej postavy utrápeného umelca v populárnej kultúre – som natrafil na zaujímavý knižný titul, ktorý muzikálový tvorca Dana P. Rowe  paratextovo okomentoval nasledovne: „For even the most casual aesthete, Tortured Artists is a chillingly familiar and clarifying journey. Christopher Zara’s prose is at once simple and hauntingly complex. Required reading for any creative spirit – not the mention the unfortunate souls who have to put up with us“. Keďže som viac ako iba „casual aesthete“ (nech to už presne znamená čokoľvek), s odkazom na Roweove slová asi ani niet divu, že kniha newyorského kultúrneho kritika a žurnalistu Christophera Zaru s názvom Tortured Artists. From Picasso and Monroe to Warhol and Winehouse, the Twisted Secrets of the World’s Most Creative Minds (2012) ma napriek všetkým svojim limitom či priamo nedostatkom zaujala. Nehovoriac o tom, že Zarov predmet záujmu an sich – utrápený umelec – je v (populárnej) kultúre natoľko frekventovaný a pevne zakorenený či ukotvený, že nadobudol status typizovanej postavy (v umení a kultúre) a tiež status kultúrneho, resp. kultúrno-civilizačného mému (v ontologickej realite), vďaka čomu z môjho pohľadu rozhodne stojí za pozornosť.

O Zarovej knihe, podnetnej na viacerých úrovniach, by sa dalo písať veľa. Autorovi by sa dalo mnohé aj vyčítať, napríklad to, že je často až príliš simplifikujúci, a teda sa dopúšťa príliš veľkých skratiek, že hyperbolizáciou, akýmsi cool nadhľadom či iróniou miestami až príliš nápadne maskuje povrchnosť alebo nie práve presvedčivú saturovanosť svojich výpovedí, že je kde-tu viac bulvárny a karikujúci ako by byť mal alebo trebárs aj to, že jeho kniha je značne nelogicky a disproporčne členená do dvoch – a, mimochodom, načisto neadekvátne nazvaných – častí. Čo mu však možno vyčítať len sotva, je to, že sa, zaoberajúc sa fenoménom trpiaceho umelca, venuje čomusi, čo nejestvuje. Lebo to by znamenalo, aspoň tak sa mi to vidí, ignorovať zjavné.

Uznávam, celkom prvá veta Tortured Artists “[i]t is sometimes said that all great art comes from pain” (Zara, 2012, s. 7) môže pôsobiť generalizujúco a paušalizujúco, lenže dejiny umenia a tiež premýšľania o ňom (kontextuálne sa tu môžeme dostať až kamsi k Platónovi a k niektorým jeho dialógom) predsa len potvrdzujú, že väzba medzi, takpovediac, dvomi existenciálne signifikantnými „u“ – umením a utrpením (najčastejšie psychickým) – je pomerne tesná. Jasné, umenie má mnoho tvárí, takisto aj utrpenie môže byť vnútorne bohato nuansované, nič to však nemení na tom, že dejiny umenia sú do istej miery dejinami trpiacich umelcov, akýmsi defilé rôznych tvárí utrpenia. Epocha romantizmu s Byronom, Kleistom či Poeom napríklad v tejto súvislosti hovorí sama za seba, či nie?

Keď sa Harold Bloom svojho času zapodieval západným kánonom, „jadrom“ predmetu záujmu jeho uvažovania sa stal Shakespeare. Keď sa Christopher Zara zapodieva fenoménom trpiaceho umelca, „jadrom“ predmetu záujmu jeho uvažovania sú štyria, podľa autora, modeloví reprezentanti toho, o čom je reč: Marilyn Monroe, Sylvia Plath, Kurt Cobain a Vincent van Gogh. A hoci sa táto štvorica môže javiť ako až príliš eklektická, „metonymická“ väzba medzi nimi (najmä táto okolnosť: predčasná smrť pred štyridsiatkou za nie celkom jasných okolností) pôsobí plauzibilne. Zara pritom svoj výber archetypov iniciálne odôvodňuje nasledovne: „Four people – an actress, a writer, a musician, a painter – have not only lived up to tortured-artist folklore but helped define it: Marilyn, the lost starlet; Plath, the suicidal poet; Cobain, the angsty rock star; van Gogh, the delusional Post-Impressionist. And yet, despite the fact that their personal demons have themselves become part of the vast repository of pop provincialism, their legacies as artists have not been eclipsed“ (Zara, 2012, s. 206). O pár riadkov nižšie potom autor dodáva, že ním ustanovené archetypy sú archetypmi práve preto, že v mene svojho umenia, kvôli ktorému opustili pomyselnú zónu bezpečia, riskovali všetko.

Viem si predstaviť, že o konkrétnych modelových reprezentantoch (stereo)typu trpiaceho umelca by sa dalo polemizovať dlho. Neodškriepiteľným faktom každopádne je, že tamtí štyria trpitelia sú ako ikonické subdominanty nezmazateľne zapísaní v globálnej (pop)kultúrnej pamäti. Že to chce dôkaz? Jeden mám – a to jeden výsostne popkultúrny. V databáze tajného skladiska uchovávajúceho vzácne a magické kultúrne definujúce relikvie z amerického mysteriózneho SF seriálu Warehouse 13 (2009 – 2014) sa okrem iného nachádza nielen kefa na vlasy Marilyn Monroe, ale aj písací stroj Sylvie Plathovej, sveter Kurta Cobaina a stratená maľba Vincenta van Gogha s názvom Stormy Night.

Absolútne kľúčové sa mi v kontexte problematiky stereotypu trpiaceho umelca však zdá byť to, čo artikuluje aj samotný Zara (2012, s. 7): „…but these celebrated artists chose not to recoil in passive suffering. Instead, they turned their sorrow into something the world would cherish“. Možno to zo mňa nerobí najlepšieho človeka, ale ani trochu ma nemrzí, že mi produkty (aj) utrpenia kohosi iného prinášajú pôžitok. Dívať sa na Niekto to rád horúce, listovať si v básnickej zbierke Ariel, počúvať záznam koncertu Nirvana MTV Unplugged in New York či len tak si čítať vo van Goghovej „sýtej“ korešpondencii – to všetko sú aktivity, na ktoré sa mi viaže čistý estetický plezír. A dozaista nielen mne, preto mám chuť odkázať všetkým tým veľkým trpiacim umelcom nasledovné:

Vďaka, že ste trpeli, lebo my tak trpíme menej alebo vôbec.