ALL HALLOWS’ EVE SPECIAL: O ESTETICKEJ AMBIGUITE A (VRAŽDIACICH) KLAUNOCH
Martin Boszorád
Kalambúrický tag „bra[q]“ – fúziu braku a Braqua – z nadpisu radno vnímať ako referenciu nielen k tomu, o čom pod touto značkou mienim písať, ale v podstate aj k tomu, z akých pozícií to mienim robiť. Tešiteľsky (odkaz na názov knihy Umberta Eca) mienim písať o popkultúre, ktorá nemá automaticky status nízkeho vo vzťahu k vysokému, ale sama má svoje vlastné vysoké a nízke, pričom zahŕňa nielen diela an sich, ale aj s nimi spojenú recepčnú skúsenosť a životnú prax (odkaz na práce Juraja Malíčka), a mienim to tak robiť preto, že v spojitosti s ňou či prostredníctvom nej rozpoznávam krásu a umenie života (odkaz na podtitul knihy Richarda Shustermana).
Domnievam sa – a nie sám, ale vedno napríklad s americkým spisovateľom a esejistom Michaelom Chabonom –, že najzaujímavejšie veci sa spravidla dejú na pomedzí, na hraniciach, v miestach dotyku, prenikania či prekrývania, miešania atď., jednoducho tam, kde sa z jednoznačnej čiernej a jednoznačnej bielej stáva nejednoznačná – beztak však zaujímavá (!) – šedá, resp. tam, kde je azda najesenciálnejším atribútom eventuálnej estetickej situácie ambiguita.
Najzaujímavejšie veci sa naozaj podľa všetkého spravidla dejú na pomedzí. Aj preto sa napríklad v literárnej genológii ako mimoriadne funkčná etablovala metafora tzv. žánrovej krajiny. Aj preto nás ako živočíšny druh prakticky odnepamäti v ontologickej realite i vo fikcii fascinujú prechody a hranice medzi, povedzme, dobrom a zlom, bdením a spánkom, životom a smrťou a pod. A aj preto sa napríklad Noël Carroll ako estetik predovšetkým filmu vo svojej knihe Beyond Aesthetics. Philosophical Essays (2001), konkrétne vo veľavravne nazvanej kapitole Horror and Humor, venuje takým filmom, v ktorých sa buď divák smeje tam, kde by za iných okolností kričal (a naopak), alebo je v estetickej situácii viazanej na zakúšanie „pomedzného“ filmu nútený k tomu, aby medzi smiechom a krikom neustále „prepínal“.
Zatiaľ čo vo väčšine „pomedzných“ fenoménov ako homo aestheticus, čitateľ, divák, poslucháč atď. nachádzam neskutočný pôžitok, jedno konkrétne stelesnenie toho, čo tu mienim pod slovným spojením „estetická ambiguita“, vyslovene nemám rád (v ontologickej realite, ako aj vo fikcii). Vyslovene nemám rád klaunov, teda postavy, v ktorých sa – vlastne podobne ako vo filmoch reflektovaných Noëlom Carrollom vo vyššie zmieňovanom texte – spája komické s desivým a humor s hrôzou.
O klaunoch by sa toho dalo písať veľa – napríklad o tom, ako veľmi ďaleko siaha ich tradícia v globálnom civilizačno-kultúrnom rámci či o tom, aké rôzne typy klaunov sa z diachrónneho i synchrónneho hľadiska naprieč kultúrou dali a dajú identifikovať. O inom však chcem: najprv krátko o tom, v čom asi spočíva estetická ambiguita viazaná na postavu klauna, a potom krátko o dvoch filmoch, v ktorých postavy klaunov robia presne to, čo by som od nich v intenciách svojej, v tejto konkrétnej súvislosti apriórnej, podozrievavosti očakával – teda vraždia ľudí.
Veľmi zaujímavým čítaním v spojitosti s figúrami klaunov je kniha teoretika a kritika kultúry Marka Daryho The Pyrotechnic Insanitarium. American Culture on the Brink (1999), konkrétnejšie kapitola nazvaná Cotton Candy Autopsy: Deconstructing Psycho-killer Clowns. Autor sa vo svojich úvahách – a nielen tých o klaunoch – vlastne tiež pohybuje na pomedzí, keďže vlastne permanentne osciluje medzi centrom a perifériou, mainstreamom a okrajom, čo je však v tomto momente vari najzaujímavejšie, údernou prvou vetou uvedenej kapitoly v znení „All the world hates a clown“ (s. 65) ma v mojej, melioratívne povedané, rezervovanosti voči klaunov nenecháva samého.
Mark Dary, zdá sa mi, plasticky vystihuje (estetickú) ambiguitu klaunských figúr, keď o nich napríklad píše ako o modelovej figurálnej reprezentácii jánusovského, jekyll-hydeovského „jadra“ a postave na pomedzí života a smrti: „Clown repulsion is a manifestation of the creeping suspicion that the clown‘s happy face is Jekyll to a far darker Hyde: an embittered alcoholic with one foot in the grave, perhaps, or a sadistic sexual predator and remorseless killer. But the deepest (if not the darkest) secret concealed in the clown’s painted-on smile is our own mortality – the mocking, mirthless grin of the death´s head. Clown “mouths carved into artificial smiles“ horrify because they embalm a spontaneous expression of happiness; the only other time a human smile freezes is when the mortician fixes it in place, for display in an open casket. Whiteface is just a death mask with a sense of humor“ (s. 75).
Mimoriadne trefné sa mi zdá, že Dary klaunské postavy napája ešte na iný rozmer ambiguity, tej, v ktorej klaun jestvuje kdesi na pomedzí ľudského a neľudského: „Delving deeper, we find that the clown disturbs because he – it – is uncanny in the Freudian sense of the word, vacillating disconcertingly between human and nonhuman, animate and inanimate. The clown’s fixed expression and pixilated antics confuse the human with the wind-up doll, the marionette, the robot“ (s. 76).
Na záver jednej pasáže svojej „klaunskej“ kapitoly Mark Dary sumarizujúco píše čosi, čo vnímam ako funkčnú expozíciu k dvom halloweenskym filmovým tipom viazaným na esteticky ambiguitnú postavu (vraždiaceho) klauna: „Clownaphobia, crystallized in the ubiquitous image of the evil clown, is a meshwork of childhood traumas, the secrets buried in Gacy’s crawl space, and the cultural memories that swirl around the image of the clown: the fool’s traditional association with death and the uncanny, his pre-Christian role as a scapegoat, his sneering mockery of human follies, and his longstanding status as abnormal or nonhuman Other” (s. 78 – 79).
Na halloweensku noc v spoločnosti (vraždiacich) klaunov, modelových stelesnení estetickej ambiguity, odporúčam nasledujúce dva filmové tituly: Stitches (2012, réžia: Conor McMahon) a Terrifier (2017, réžia: Damien Leone). Zatiaľ čo prvý z týchto dvoch filmov má s odkazom na vyššie spomenutý názov štúdie Noëla Carrolla bližšie k humoru, keďže tematizuje klauna, vracajúceho sa zo sveta mŕtvych, aby sa po rokoch pomstil partii medzičasom už odrastených deciek, ktoré ho počas narodeninovej oslavy nešťastnou náhodou zabili, druhý má bližšie k hrôze. Leoneho film nadväzujúci mimochodom na režisérovu antológiu troch krátkometrážnych kusov nazvanú príznačne All Hallows‘ Eve (2013) tematizuje to, ako sa počas halloweenskej noci „zabáva“ pán Hyde (šialený maniak) v maske nemého a, paradoxne, čierno-bieleho doktora Jekylla (Art the Clown). Na záver ešte jedna dôležitá poznámka: Leoneho film z môjho pohľadu veľmi efektívne napĺňa podstatu hororu ako esteticky definovaného žánru.