O ODPÚTANOM POP-PROMETEOVI (INTRO)

Martin Boszorád

Kalambúrický tag „bra[q]“ – fúziu braku a Braqua – z nadpisu radno vnímať ako referenciu nielen k tomu, o čom pod touto značkou mienim písať, ale v podstate aj k tomu, z akých pozícií to mienim robiť. Tešiteľsky (odkaz na názov knihy Umberta Eca) mienim písať o popkultúre, ktorá nemá automaticky status nízkeho vo vzťahu k vysokému, ale sama má svoje vlastné vysoké a nízke, pričom zahŕňa nielen diela an sich, ale aj s nimi spojenú recepčnú skúsenosť a životnú prax (odkaz na práce Juraja Malíčka), a mienim to tak robiť preto, že v spojitosti s ňou či prostredníctvom nej rozpoznávam krásu a umenie života (odkaz na podtitul knihy Richarda Shustermana).

„The chains that break you are the chains that make you.
And the chains that make you are the chains you break.”
(Anthony Liccione)

Vo filmovom retro-pastiši Bryana Singera Superman sa vracia (Superman returns; 2006) sa v jednej krátkej, asi minútovej sekvencii objavuje mimoriadne zaujímavý dialóg medzi Lexom Luthorom a Kitty Kowalskou. S ohľadom na pozíciu, ktorú tieto dve postavy zastávajú v supermanovskom univerze, je azda aj celkom prirodzené, že i v tomto kontexte – v kontexte témy súvzťažností popkultúry a prometeovského mýtu – sú zaujímavé práve repliky Supermanovho úhlavného nepriateľa stvárneného Kevinom Spaceym a nie repliky druhoradej „zlodcéry“ v podaní Parker Poseyovej. Luthor v dialógu najprv položí Kitty otázku, či pozná príbeh o Prometeovi, takmer okamžite – akoby sa zhováral s ľudoopom – dodá „Nie, samozrejme, že nie“, aby napokon daný príbeh koncízne zhrnul tak, že Prometeus bol boh, ktorý ostatným bohom ukradol oheň a moc nad ním dal smrteľníkom, čím im v podstate dal do rúk technológiu, silu. Keď sa na základe jeho slov Kitty neisto spýta, či sa teda aj oni chystajú ukradnúť oheň, Luthor reaguje tak, že vlastne áno, pričom dodáva, že ktokoľvek ovláda technológiu, ten ovláda svet – ako Rímska ríša ovládala svet vďaka cestám, britské impérium vďaka lodiam a USA vďaka atómovej bombe. Keď Luthor svoj prehovor dočasne prerúša zmienkou o tom, že chce len to, čo chcel Prometeus, Kitty poznamenáva, že to síce znie skvelo, ale že on predsa nie je bohom. Na to Luthor – a trošku podráždene – odpovedá, že bohovia sú sebecké bytosti, ktoré po svete poletujú v malých červených pláštenkách a ktoré sa o svoje schopnosti nedelia s ľudstvom. Celý dialóg sa napokon pozoruhodne pointuje v jeho ďalších dvoch vetách: „Nie, nechcem byť bohom, len chcem ľuďom priniesť oheň. A chcem svoj podiel.“

Prinajmenšom dve okolnosti ohľadom situácie predmetného dialógu sa mi javia ako mimoriadne dôležité: 1. Lex Luthor sa počas rozhovoru väčšinu času pohybuje pred knižnicou „napratanou“ knihami – akoby sa tým len potvrdzovala významná pozícia prometeovského mýtu, o ktorom je in situ reč, v kultúrnej pamäti, v poznaní, ktorým ľudstvo disponuje. 2. V pointe sa Lex Luthor v opozícii k neľudskému/nadľudskému/božskému Supermanovi rétoricky „pasuje“ do roly akéhosi novodobého Prometea, filantropa a hrdinu, čím de facto exegeticky invertuje status quo v súvislosti s tým, kto je tým a kto oným. Zároveň sa však vo finále prehovoru rukolapne usvedčuje z toho, že ako jeho filantropia, tak aj jeho hrdinstvo sú esenciálne determinované zištnosťou, sú tak vlastne len kašírované, fingované, klamné, a teda absolútne nelegitímne. (Ak teda Prometea účelovo nezredukujeme iba na trickstera, švindliara, podvodníka, toho, ktorý „vybabral“ s Diom.)

Keď som sa naposledy díval na Singerov – a zdá sa mi čoraz viac, že nie dostatočne docenený – filmový opus, práve dialóg medzi Lexom Luthorom a Kitty Kowalskou ma inšpiroval k tomu, aby som v rámci toho, čo ma v ostatných rokoch mimoriadne baví, teda reflexie korelácií medzi „starým“ a „novým“, venoval pozornosť aj prometeovskému mýtu v kontextoch populárnej kultúry. A dospel som k zásadnému, hoci vlastne, keď nad tým tak premýšľam, nie nejako prekvapivému poznaniu: Prometea je, takpovediac, veľa nielen v klasickej európskej slovesnosti (ako svojho druhu podstatný corpus delicti tu možno vnímať napríklad bachant nemeckého komparatistu Gűntera Petersa Prometheus: Modelle eines Mythos in der europäischen Literatur z roku 2016), ale aj v súradniciach metauniverza popkultúry.

Hésiodos, Aischylos, Platón, Aristofanes, Lukianos, ale aj Peter Paul Rubens, Percy Bysshe Shelley, Mary Wollstonecraftová Shelleyová a Johann Wolfgang Goethe či dokonca Franz Kafka atď. – tí všetci sa vo svojich dielach zapodievali prometeovským mýtom. Ako pri týchto autoroch a ich výtvoroch spravidla platí, že nejde len tak o hocikoho, ale o autority/ikony, a len tak o hocičo, ale o klasické, ťažiskové, emblematické atď. diela, tak to isté platí pri popkultúrnych dielach, ktoré sa v takej či onakej miere a explicitnejšej či implicitnejšej podobe „hlásia“ k dedičstvu prometeovského mýtu. Vezmime si napríklad román Mary Shelleyovej Frankenstein, čiže moderný Prometeus (1818), ktorý je pilotným medzníkom v dejinách dvoch žánrových variantov fantastiky (sci-fi a hororu). Alebo si môžeme zobrať jednu z epizód Aktov X nazvanú The Post-modern Prometheus (S05E05; 1997), v ktorej tvorcovia najmä po vizuálnej stránke vzdávajú hold Frankensteinovi (1931) Jamesa Whalea. Siahnuť možno tiež po epizóde Remember the Titans (S08E16; 2013) zo seriálu Supernatural, ktorý patrí k mimoriadne silne rezonujúcim popkultúrnym artefaktom aj v kontextoch fan fiction. Za zmienku stojí v spojitosti s prometeovským mýtom v popkultúre okrem Promethea (2012) Ridleyho Scotta, filmu nadväzujúceho na jeden z najikonickejších hororov všetkých čias, akiste aj mimoriadne uznávaná videoherná frančíza God of War. V jej rámci napokon hráč v tele hlavnej postavy menom Kratos „intervenuje“ do gréckej mytológie tak, že Prometea vyslobodzuje z jeho večného utrpenia tým, že mu dopraje smrť.

Napriek tomu, že Prometeus od čias Hésioda zomrel už nespočetne veľakrát – a nielen preto, že videohru God of War 2 hralo mnoho hráčov (celosvetovo sa predali milióny jej kópií), ale aj preto, že v spomínanej epizóde seriálu Supernatural postava Prometea zomiera, pokiaľ mu pamäť siaha, raz za deň –, v istom zmysle žije v kontextoch popkultúry stále ďalej. A z toho mám vyslovene estetický plezír, lebo mám o čom premýšľať, čo analyzovať a o čom písať. Takže vivat pop-Prometeus, vivat!