ČO A AKO SI BUDEME PAMÄTAŤ?

Michaela Pašteková

Akú materialitu po sebe zanecháme? To je jedna z otázok, ktorú si kladie aktuálna výstava s názvom Vedúca skamenelina v Novej synagóge v Žiline. Návštevník sa prechádza “lesom” rozmanitých a rôzne vysokých podstavcov, na ktorých spočívajú budúce fosílie – drevený notebook, siporexový wifi-rooter, USB z mydla, pästný klin s logom nahryznutého jablka či čokoládové totemy, ale aj reálne skameneliny a artefakty z minulých tisícročí. Ktorá stopa je autentickejšia a aký odkaz bude odovzdávať o niekoľko desaťročí? Stanú sa korporátne symboly iba vyprázdnenými futuristickými hieroglyfmi?
Pár týždňov po otvorení výstavy som sa zúčastnila estetickej konferencie “The Place of Beauty in the Contemporary World” v Helsinkách vo Fínsku. Jej posledný panel bol venovaný téme Krása a pláž. Hovorilo sa v ňom o tom, ako sa naprieč storočiami menila funkcia pláže, akými spôsobmi bola zobrazovaná v rôznych dielach – od malieb až po popkultúrne seriály. Pláž nikdy nebola len miestom trávenia voľného času a chytania bronzu, ale aj miestom vojnových zápasov, historických rozhodnutí, stretov civilizácií. Je priesečníkom rôznych sociálnych diskurzov, symbolom masového turizmu a dnes aj migračnej krízy; pre mnohých je prácou a živobytím (napr. vo Vietname sa dnes údajne viac ľudí venuje zberu odpadkov na plážach než rybolovu).
V roku 2017 bola na pláži Kamilo Beach na Havaji nájdená skala, ktorá pozostávala zo zmesi minerálov, sopečnej horniny, piesku, mušlí, koralov a plastu. Antropologická skamenelina sa pre filozofa Knut-Ove Eliassena stala metaforou súčasnej doby a v pojme Plastobreccia, ktorým ju počas prednášky v Helsinkách označil, našiel náhradníka pre dnes už trochu nadužívaný termín Antropocén. Pri pohľade na fotografiu tohto novodobého rezídua sa nedalo nenavrátiť k žilinskej výstave. Zdá sa totiž, že autormi špekulatívnych budúcich archeológií nemusia byť umelci; zdanlivo fikčné fosílie už dnes existujú. Doba plastová neostane iba pejoratívnym pomenovaním, ale v budúcich múzeách sa jej už teraz pripravuje osobitá výstavná vitrína.

Spomenutý príklad ukazuje, že pláž môže byť aj špecifickým typom pamätníka – v jej piesku sa odtláčajú stopy (hoci neraz dočasné), na jej breh sú vyplavované artefakty staré aj nieľkoľko desiatok rokov. Do jej skalnatých pobreží sa “zapisujú” drastické klimatické zmeny. Je tento spôsob pamätania sa vierohodnejší než pamätníky vytvorené ľudskou rukou? Teoretička Monika Mitášová na nedávnej estetickej konferencii vo Vysokých Tatrách vysvetľovala na príklade berlínskeho pamätníka Petra Eisenmana metódy kritickej architektúry. Eisenmanovým cieľom bolo vytvoriť nenostalgický pamätník, oslobodený od starých konvenčných architektonických foriem. Po holocauste potrebujeme iné spôsoby rozpamätúvania sa. Eisenmanova architektúra je preto zbavená pátosu, kamenné bloky rôznych rozmerov sa prispôsobujú nerovnému terénu, ich štruktúra je rozptýlená a estetika splýva s každodennosťou okolia. Rád tu bol zámerne destabilizovaný, nakoľko to bol rozum, ktorý nás doviedol k holocaustu. Ako sa o niekoľko desaťročí budeme vyrovnávať s dobou Plastobreccie? K otázke, akú materialitu po sebe zanecháme, je treba pridať aj ďalšiu: akú hodnotu bude mať v budúcnosti spomienka na minulosť?