IMHO TOTO JE MLADÝ SLOVENSKÝ FILM!

Martin Boszorád

Kalambúrický tag „bra[q]“ – fúziu braku a Braqua – z nadpisu radno vnímať ako referenciu nielen k tomu, o čom pod touto značkou mienim písať, ale v podstate aj k tomu, z akých pozícií to mienim robiť. Tešiteľsky (odkaz na názov knihy Umberta Eca) mienim písať o popkultúre, ktorá nemá automaticky status nízkeho vo vzťahu k vysokému, ale sama má svoje vlastné vysoké a nízke, pričom zahŕňa nielen diela an sich, ale aj s nimi spojenú recepčnú skúsenosť a životnú prax (odkaz na práce Juraja Malíčka), a mienim to tak robiť preto, že v spojitosti s ňou či prostredníctvom nej rozpoznávam krásu a umenie života (odkaz na podtitul knihy Richarda Shustermana).

Cítim sa byť mladý. A nie(len) duchom, ale mladý tak obyčajne – mladý bez rozvíjajúcich či spresňujúcich dodatkov. Lebo trebárs to, aby som vo vzťahu k sebe samému v Kristových rokoch používal frázu „mladý duchom“ sa mi zdá byť predčasné, ba čo viac, zdá sa mi to byť vyslovene nenáležité. (Čo o sebe napokon budem vravieť, keď budem mať – ak teda budem mať – o tridsať rokov viac?) Cítim sa byť mladý, a to aj napriek tomu, že celkom preukazne fyzicky starnem, ale napríklad aj napriek tomu, že český hudobný magazín Fakker!, ktorý sa zameriava na žánre „tvrdej“ hudby (hardcore, metal, gotika atď.) a ktorý je, súdiac podľa jeho profilu, pre mladých, o mladých a mladými písaný, mi svojím sloganom „Život končí ve třiceti“ vlastne tvrdí čosi iné. Lenže v charakteristike presne toho istého magazínu zaznieva aj niekoľko viet, ktorým, hoci som podľa tamtoho nosného a asi aj tak nejako symptomaticky „veľkohubého“ hesla vlastne živá mŕtvola, rozumiem: „FAKKER! je především postoj, FAKKER! je pocit, FAKKER! je životní styl. Jsme revolucí našich srdcí, jsme prostředníčky ukázané lžím a přetvářce. Spouštíme elektrickou bouři anarchie do oficiální hitparády plytkého tanečního popu. Jsme poselství upřímnosti, hlas dionýských básníků lásky.“ (https://fakker.magaziny.cz/) Tým niekoľkým vetám pritom, a to je z môjho pohľadu kľúčové, rozumiem nielen racionálne či z odstupu, ale rozumiem im – už síce nie bezo zvyšku, ale i tak z veľkej časti – akoby vnútorne/zvnútra.

Obdobne – s tým vnútorným porozumením (výpovedi i jej „obalu“) – vnímam to, o čom bude ďalej reč ako o mladom slovenskom filme.

Čo teda ad hoc rozumiem pod slovným spojením „mladý slovenský film“? Nič komplikované, jednoducho ten segment súčasnej slovenskej filmovej tvorby, ktorý vykazuje trojakú „predikátovú“ väzbu na mladosť: 1. Mladý slovenský film je taký film, ktorého tvorcovia sú mladí. Keďže tento bod sám osebe ako funkčný vymedzujúci „moment“ obstojí len sotva (napríklad preto, že v rámci akejsi lichotivej eufémie môže byť za mladého filmového tvorcu označený aj človek, ktorému „ťahá“ na päťdesiat), treba čosi dodať. 2. Mladý slovenský film je taký film, ktorý primárne/ťažiskovo/centrálne je o mladých, nie však o mladých len duchom, ale o mladých úhrnne, teda telesne aj duševne. A aby bolo ono avizované „echo“ medzi mladým rockovým časopisom Fakker! a mladým slovenským filmom kompletné, žiada sa mi dodať ešte tretí, mimoriadne podstatný bod. 3. Mladý slovenský film je taký film, ktorý je – a opäť primárne/ťažiskovo/centrálne – pre mladých. Zatiaľ čo prvý bod sa netýka priamo filmového diela an sich, ďalšie dva áno – jeden obsahu/tematickej stránky, druhý aj obsahu/tematickej stránky, aj formy.

Napriek tomu, že na uvedené vymedzenie by, aspoň tak sa mi zdá, eventuálne, pri troche argumentačnej fantázie bolo možné „napasovať“ – prinajmenšom synekdochicky – tvorbu viacerých slovenských tvorcov (spontánne mi v tomto okamihu na um prišli mená Tereza Nvotová a Miro Remo), modelovo reprezentujú svojou tvorbou mladý slovenský film z môjho pohľadu predovšetkým dvaja mladí slovenskí režiséri, a to Jakub Kroner a Teodor Kuhn. Zaujímavé pritom je, že hoci je medzi Kronerom a Kuhnom minimálny vekový rozdiel, prvý menovaný debutoval v kinách celovečernou snímkou už v roku 2009 (Bratislavafilm), zatiaľ čo druhý až v roku 2019 (Ostrým nožom). A hoci sa Kronerov a Kuhnov debut znateľne už na prvý pohľad líšia, v čomsi sa dotýkajú, totiž v tom, že sa referenčne viažu na slovenskú mimofilmovú realitu, aj keď každý iným spôsobom. Súčasťou recepčného kódu Bratislavafilmu tak bolo okrem toho, že je hraným dokumentom, čímsi, pre čo je definujúci presun z ulice do kina, akcentovanie pravdivosti ním sprostredkovávaného obrazu súčasnosti a „zeitgeistu“ alebo upozorňovanie na fakt, že je filmom, ktorý sa na nič nehrá. Ostrým nožom, nadväzujúc vlastne v istom zmysle na Únos (2017) Mariany Čengel Solčanskej, sa zase referenčne viaže na vlastne nie až tak úplne minulostnú, spoločensky/spoločensko-politicky chúlostivú a neuralgickú tému – doposiaľ neobjasnenú vraždu Daniela Tupého.

Zatiaľ čo Jakub Kroner napĺňa podstatu mladého slovenského filmu v oboch svojich celovečerných hraných filmoch Bratislavafilm (2009) a Love (2011), ale sčasti aj v celovečernom animovanom Lokalfilmise (2015), Teodor Kuhn tak činí vo väčšine svojich krátkometrážnych študentských a ocenených/oceňovaných snímok – od „skateboardingových“ Troch týždňov slobody (2009) cez „sídliskovo-rapové“ Stratené deti (2011) a „futbalovo-agresívneho“ Moma (2012) až po Prepáčte mi (2015).

Práve pri snímke Prepáčte mi sa v spojitosti s leitmotívom tohto textu – väzbou medzi mladosťou a kinematografiou – na záver pristavím. Kuhnov približne šestnásťminútový film skutočne je mimoriadne efektívnym a efektným uchopením závažnej problematiky – zločinu, (ne)trestu a predovšetkým viny –, nie to je však pre mňa v tejto chvíli podstatné. Podstatným je pre mňa jeden konkrétny a naturelom celkom iný detail, ktorý zločinu predchádza, a síce referencia na Spielbergovho ikonického „osemdesiatkového“ E. T. – Mimozemšťana. Tej referencii totiž bezo zvyšku rozumiem ako vtipnému momentu a vnímam ju ako jeden z tých bodov, v ktorých sa Kuhnova individuálna (divácka) skúsenosť prekrýva s tou mojou, teda ako dielik pomyselnej chrbtovej kosti našej spoločnej generačnej skúsenosti. Skúsenosti, ktorá – keďže Kuhn podobne ako Kroner je predstaviteľom mladého slovenského filmu – vlastne legitimizuje ten môj pocit, to, že sa cítim byť mladý.